-Časť 1.- Príde Pán P. -Časť 2.- Obaja sa neskonale milujú. Blbci.- Časť 328.- Pán P. umiera. -Časť 421.- Pán P. ožíva, vlastne ani neumrel. -Časť 484.- Obaja sa neskonale milujú...Mala som kamarátku. Mala 24. Prišiel jej Pán P. Dostal rakovinu. (Ako v tuctovej telenovele) Neprežil to. Odvtedy chodí kamarátka každý deň na cintorín a čaká na svoju 421. časť. A so mnou sa už nebaví. Asi sa hnevá, že som jej skazila happyending...Možno by sa dalo namietať,že život nie je telenovela. Je. Chcete počuť môj domyslený happyending? Zhnijeme...Sedím s prázdnym pohárom v ruke. Elektrina zapnutá. Asi ju vyplatil brat...
Do....myslená telenovela?
Tak fajn. Zas som všetko pohnojila. Stratila som šek , nevyplatila som elektrinu, a teraz na mňa babka vrieska ako najatá, lebo nemôže pozerať tú svoju nedomyslenú telenovelu. Vášnivo nadáva a odchádza k susedke. Od zlosti sa trasie, ako epileptik pri záchvate. A ja si namiesto zamýšľania nad sebou, beriem radšej prevarené víno. Ešte šťastie, že nemáme elektrický sporák... Nemôžem vystáť plačúceho Choseneviemkoho , ktorý sa rozpráva sám so sebou, aby nám objasnil aj tak už domyslenú situáciu. Chcela by som (vlastne nechcela) vidieť chlapa, ktorý sedí na posteli, namiesto oxidovania v nejakom bare a trieska si mozog o roh postele, pretože ho milá opustila. V reáli si tak akurát povieme, že sme blbí, pretože sme niečo čakali a mesiac na to zas vstúpime do nejakého vzťahu, konečne s tou pravou osobou a čakáme. Čakáme. Na zázrak?